V skoré ráno pri východe slnka pod kvitnúcimi stromami, ktorých listy hladil prebúdzajúci sa vetrík, na malej čistinke v severných lesoch Írska, držala vyčerpaná matka v náručí svoje práve narodené dieťa, ktoré nieslo meno po nej – Ayrinea Viviane. Napriek všetkým tým bolestiam a utrpeniu, ktoré ju počas pôrodu sprevádzali, sa usmievala na prvorodenú dcéru – na mňa.

Od tejto chvíle sa aj s mojím otcom o mňa starali s veľkou láskou. Učili ma mnohým veciam, vychovali zo mňa pravú elfku. Aj vďaka nim tak veľmi milujem prírodu a všetko, čo je s ňou späté. Najviac však milujem východ jarného slnka, kedy všetko znovu ožíva a prebúdza sa. Vždy si to vychutnávam s mojou mladšou sestričkou, ktorá sa narodila pár rokov po mne. Tento pôrod však moja mama nezvládla a tesne po narodení sestričky opustila tento svet... Východ slnka mi ju vždy pripomenie a keď zlatisté lúče pohladia moju tvár, predstavím si ruky mojej mamy, ako ma ráno svojím pohladením budia do nového dňa.


Dospievanie a škola: 

Ako som rástla, môj vzťah k sestričke postupne silnel, až prerástol do nádhernej sesterskej lásky. Stala som sa jej akousi ochrankyňou, ktorá by si neodpustila, keby sa jej niečo stalo. Strávili sme veľa dní pobehovaním po lese a spoznávaní prírody takej, aká v skutočnosti je. Avšak nastal deň, keď som sa so sestričkou a rodinou musela rozlúčiť a nastúpiť na čarodejnícku školu Delarin.